Bola Panna Mária pannou po celý život?
Pre Máriu, matku Ježiša Krista, je popri iných všeobecne používané oznacenie "Panna
Mária". Je to jeden z mnohých atribútov pripisovaný Katolíckou cirkvou (dalej iba
cirkev) Márii a zároven je to jedna z dogiem, ktorá je síce velmi rozšírená, ale i
spochybnovaná, pretože nie je potvrdená vierohodnými faktami, ale zakladá sa
prevažne na domnienkach. Podobne bola bez adekvátneho odôvodnenia prijímaná
dogma o Zemi ako o "plochej doske", ktorá sa však na základe skutocností ukázala ako
neopodstatnená.
Co viedlo k vzniku pojmu "Panna Mária" a jeho súcasnému chápaniu?
Tento proces sa môže zjednodušene priblížit ako súbor urcitých udalostí a od nich sa
odvíjajúcich domnienok:
- narodil sa Ježiš Nazaretský, krestanmi akceptovaný ako mesiáš
- aby Ježiš, ako spasitel, mohol spasit cloveka, ciže oslobodit od hriechu, hlavne od
dedicného hriechu, musel byt v prvom rade on sám oslobodený od hriechu, teda sa
musel narodit bez dedicného hriechu
- dedicný hriech, ako následok prvotného hriechu Adama a Evy, má každé narodené
dieta splodené klasickou cestou sexuálneho vztahu muža a ženy (Žalmy 51:5;
Rimanom 5:12) aj v prípade, ked rodicia, ktorí boli pokrstení, ho nemajú
- ak by bol Ježiš splodený touto klasickou cestou, tak v tom prípade je neprípustné aby
bol mesiášom, lebo by mal automaticky dedicný hriech - preto musel byt nevyhnutne
splodený inou cestou a tou sa rozumie spôsob popisovaný v evanjeliach, kde sa hovorí,
že Ježiš bol pocatý z Ducha svätého, teda bez pricinenia nejakého muža
- avšak další problém bol, že Mária, ktorá by mala mat dedicný hriech, ako môže
porodit bezhriešneho mesiáša
- preto sa ujala dogma Nepoškrvneného pocatia (Immaculate conception), ktorá
hovorí, že i Mária, aj ked bola splodená klasickou cestou prostredníctvom svojich
rodicov Joachima a Anny, bola oslobodená od dedicného hriechu a od náchylnosti k
hriechu tým, že neskôr mala porodit mesiáša (táto dogma viedla k zniku dalšej dogmy
o fyzickom Nanebovstúpení Márie, lebo tým, že bola oslobodená od hriechu, tak cirkev
usudzuje, že bola taktiež oslobodená od dôsledkou smrti)
- bezhriešnost mala zabezpecit Máriiné správne rozhodovanie, pretože keby Mária
nebola zbavená náchylnosti k hriechu, tak by ako hriešna nebola schopná súhlasit s
Božou volbou pre nu stat sa matkou Ježiša
- toto malo taktiež zabezpecit, že Mária ostane pannou naveky, lebo v prípadnom
sexuálnom vztahu s Jozefom by zhrešila, lebo by bola takto neverná Bohu, co by
vlastne nemohla, lebo bola oslobodená od náchylnosti k hriechu
- táto dogma panenstva sa postupne rozvíjala až do takého extrému, že i pocas pôrodu
a po nom mala byt Mária pannou
Ako vníma cirkev panenstvo?
Panenstvo je vnímané z dvoch aspektov, ako morálne a fyzické. Morálne znamená
váženie si telesnej nedotknutosti na základe mravných pohnútok. Toto je spolocné pre
obe pohlavia a môže existovat u ženy, aj ked bola znásilnená. Fyzické zahrnuje telesnú
nedotknutost, ktorá je viditelná jedine u žien. Táto má dva aspekty, materiálny a
formálny. Materiálny aspekt znamená neprítomnost úplnej a dobrovolnej rozkoše v
minulosti a v súcasnosti ci už zo žiadostivosti alebo zákonného sexuálneho života v
manželstve. Formálny aspekt znamená pevné rozhodnutie navždy sa zdržat sexuálnej
rozkoše. Cirkev prisudzuje Márii morálne aj fyzické panenstvo pocas jej celého života
so špeciálnym dôrazom na fyzické panenstvo. Hovorí sa o trvalom panenstve, ktoré sa
popisuje v troch obdobiach jej života: panenstvo pred narodením Ježiša - ante partum,
pri pôrode Ježiša - in partu, a po narodení Ježiša - post partum. Cirkev tvrdí, že v
každom tomto období bola Mária pannou. To znamená nielen neprítomnost sexuálneho
vztahu s mužom ci už pred alebo pri pocatí Ježiša, pocas tehotenstva a po pôrode, ale
aj nepoškodenie samotnej panenskej blany následkom pôrodu.
V prvom prípade je panenstvo pred narodením Ježiša cirkvou interpretované absenciou
sexuálneho vztahu s mužom. Ohladom tohto panenstva neboli vo všeobecnosti žiadne
pochybnosti a to i bez vzatia do úvahy dogmu Nepoškvrneného pocatia, podla ktorej
bola zbavená dedicného hriechu a náchylnosti k hriechu, to znamená i k eventuálnemu
smilstvu alebo cudzoložstvu. Avšak nadôvažok cirkev radikálne zastáva panenské
pocatie Ježiša z Ducha svätého, ktoré interpretuje ako viditelný znak Božej úcasti pri
príchode Ježiša.
V druhom prípade je otázka panenstva pocas pôrodu problematickejšia. Cirkev
interpetuje pôrodné bolesti ako jeden z následkov pôvodného hriechu. Avšak vzhladom
na dogmu Nepoškvrneného pocatia Mária by mala byt oslobodená od týchto bolestí
kedže bola oslobodená od dôsledkov prvotného hriechu. Nadôvažok a predovšetkým
aby zostala pannou i vo fyzickom zmysle, zdôraznuje sa neporušenost panenskej blany
a preto sa zacalo hovorit o zázracnom pôrode. 27. júla 1960 cirkev varovala pred
vedeniami diskusíi o tejto problematike takým spôsobom, ktorý by "odporoval
tradicným doktrínam Cirkvy a zmyslu oddanosti veriacich."
V tretom prípade sa panenstvo po pôrode Ježiša týka absencie sexuálneho vztahu s
Jozefom, i ked zákonitým manželom. Prípadná nevera sa vylucuje. Existujú rôzne
biblické argumenty pre i proti vzhladom na zmienku tzv.
Ježišových súrodencov, ktorých si každá skupina vysvetluje po svojom. Pre strucnost,
cirkev radikálne odmieta myšlienku manželského života Jozefa a Márie a pasáže v
Novom Zákone o tzv. bratoch a sestrách Ježiša interpretuje ako Ježišových bratancov a
sesternice, poprípade tým, že Jozefa vykresluje ako starého vdovca, aby sa tak poistili
Máriiné trvalé panenstvo, spomínaní Ježišovi súrodenci by mali byt detmi z jeho
predchádzajúceho manželstva. Podla najnovšej interpretácie sa pojem bratia a sestry
vztahuje na skupinu Ježišových veriacich a ucenníkov. Avšak odborníci vylucujú takúto
charakteristiku Jozefa a popisujú ho ako slobodného mladého muža. Predpokladá sa, že
Jozef zomrel iba niekolko rokov pred Ježišovým verejným pôsobením.
Vývin dogmy trvalého panenstva
Táto dogma trvalého panenstva prechádzala mnohými diskusiami až do neskorého 4.
storocia, kedy sa dosiahol spolocný súhlas. Prvé zmienky o trvalom panenstve sa
pravdepodobne objavujú v apokryfnom proto-evanjelii podla Jakuba (okolo roku 150).
Tertulian (220) popieral panenstvo Márie po Ježišovom pôrode. Origen (254)
presadzoval trvalé panenstvo. Atanázius silne hájil Márine panenstvo po pôrode. Krátko
na to Bazil Velký (380) prijal Márine trvalé panenstvo a tvrdil, že to odráža všeobenú
mienku veriacich aj ked to on nepovažoval za dogmu. Jovinian a Helvidius popierali
trvalé panenstvo, kdežto Abróz (397), Hieroným (420) a Augustín (430) ho horlivo
hájili. Rozšírením kláštorov a reholného hnutia sa rozšírili i názory trvalého panenstva a
postupne sa prijalo ucenie o trvalom panenstve Márie, ktoré bolo univerzálne
propagované v liturgickom živote cirkvy. Oficiálne materiály na 5. ekumenickom koncile
v Konstantinopole v roku 553 spomínajú Máriu ako trvalú pannu - aeiparthenos. Neskôr
na Lateránskom koncile v roku 649 bolo vydané dôležité prehlásenie potvrdzujúce
Márine celoživotné panenstvo:
"Ak niekto .. oddane a náležite nevyzná, že Mária, navždy panna a nepoškvrnená, je
matka Boha a že vskutku pocala z Ducha svätého, bez ludského semena, Boha - Slovo
samotné, ktoré sa pred vekmi narodilo z Boha Otca a umožnilo mu narodenie sa bez
poškvrnenia, a že jej panenstvo zostalo rovnako nepoškvrnené po pôrode, nech je
zatratený."
Takéto prehlásenie velmi nepodporovalo slobodu názorov a pojem trvalého panenstva
sa v Cirkvi ešte viac upevnil. Oponenti panenského pocatia
Súcasná moderná teológia, pridržiavajúca sa princípov historického rozvoja a
popierajúca možnost nejakých zázracných zásahov v procese histórie, nepripúšta
existenciu panenského pocatia.
Podla súcasných názorov bol Ježiš synom nejakého konkrétneho muža a Márie a bol
obdarený obdivuhodnými schopnostami s nádychom božskosti, pricom príbeh
panenského pocatia sa prepájal s mýtmi týkajúcimi sa neobycajných zrodení hrdinov
iných národov. Moderní teológovia usudzujú, že pisatelia evanjelíi preberali materiál z
rannej krestanskej tradícii, ktorá mohla byt poznacená vplyvmi mytológie
mimožidovského a mimokrestanského prostredia, teda bez hodnoverného historického
základu. Napríklad v gréckej mytológii sa hovorí o pocetných detoch najvyšieho boha
Dia (Zeus) splodených so ženami ako Danae, Melanipe a Antiope. Takto argumentujú,
že ranní krestania zacali pripisovat Ježišovi také vlastnosti, aké pohania pripisovali
svojim hrdinom, napríklad panenské pocatie Ježiša a jeho boží pôvod alebo panenstvo
Márie ako aspekt egyptskej bohyne Isis ci kanaánskych bohýn prírody a plodnosti
Ašéry, Aštarty a Anaty. Samotní apoštoli a Ježišovi súcasníci netvrdili, že Mária
panensky pocala, pre nich bol Ježiš Jozefov syn (Ján 1:46). Je pravdepodobné, že ako
sa krestanstvo zacalo postupne šírit, tak nasledovníci zacali pripisovat Márii titul
"panna" v zmysle jej vynímocnosti, kedže Ježiš bol mesiáš, preto jeho matka musela
byt výnimocná žena. Neskôr však cirkev zacala pojem "panna" interpretovat doslovne.
Co hovorí zato, že v prípade Márie to bolo v súlade s Božími zákonmi?
Najslabšou castou dogmy trvalého panenstva je panenstvo pocas pôrodu. Co sa týka
nepoškodenia panenskej blany pocas pôrodu (ked k tomu predtým z nejakých dôvodov
nedošlo), to by bolo možné jedine vtedy, ak by sa pôrod Ježiša realizoval cisárskym
rezom, co je síce teoreticky možné, ale nepravdepodobné a nicím nepodložené. Podla
slov gynekológov, v prípade klasického pôrodu nie je možné, aby sa zachovala
panenská blana neporušená a takto Mária nemohla z tohto hladiska zostat pannou.
(Avšak ak sa aj pocas pôrodu poškodí panenská blana, na tom nie je nic hriešne alebo
zlé, lebo takto Boh stvoril ženy a ani v najmenšom to neznevažuje Máriu.)
Avšak Mária nielenže nebola pannou pocas pôrodu, ale i pocatie Ježiša bolo klasickou
sexuálnou cestou.
Prvou indikáciou je samotný historický vývin tejto dogmy, ktorej chýba jediný pevný
bod o ktorý sa dá opriet a ktorá bola presadzovaná hlavne mocou a nie rozumom.
Navyše, pôvodný text evanjelíi sa nezmienuje o panenskom pôrode ci už v Máriinom
alebo Ježišovom podaní. Oplatí sa tu spomenút i teoretickú hypotézu prípadu, že ak by
Mária pocala spôsobom "in vitro", co je síce teoreticky možné ale nepodložené, v tom
prípade by kludne mohla povedat "Som síce tehotná, ale som stále pannou", lebo
naozaj by nemala sexuálny vztah.
Je zrejmé, že bez poznania podstaty by sa o tom hovorilo ako o panenskom pocatí a je
velmi pravdepodobné, že by z toho neskôr vzniklo "nadprirodzené" pocatie, co by ale
nebolo pravdou. Cirkev však takúto možnost nepripúšta, lebo vzhladom nato, že takto
splodené deti sa tiež rodia s dedicným hriechom, tak by sa i Ježiš narodil s dedicným
hiechom. Navyše cirkev vníma oplodnenie "in vitro" prinajmenšom ako nemorálne.
Dôležitý aspekt dogmy "panenského pocatia" nebol len v spôsobe oplodnenia, ale i v
tom že oplodnovací materiál nemal byt z muža, ale mal byt "božského" pôvodu.
Druhou indikáciou je samotná dogma Nepoškvrneného pocatia. Ak je pravdivá a Mária
sa narodila bez dedicného hriechu od rodicov, ktorí ho mali, tak potom Ježiš mohol byt
zrodený tak isto. Nebolo by teda nutné, aby sa hovorilo o pocatí z Ducha svätého, lebo
ten istý princíp ako u Márie by sa mohol uplatnit v prípade Ježiša a teda keby sa narodil
z Márie, ktorá by mala dedicný hriech, tak on by ho podla dogmy Nepoškvrneného
pocatia nemal. (Mimochodom táto dogma vedúca k tomu, aby Mária v každom prípade
súhlasila s Božím návrhom porodit mesiáša odporuje slobodnej vôli danej Bohom
cloveku a zároven je v rozpore s tým, že Mária nehrešila, lebo ona tým, že prijala Boží
návrh, spáchala hriech smilstva s Bohom, pretože už bola podla židovských zákonov
zákonitou manželkou Jozefa.)
Tretou indikáciou je samotný židovský koncept mesiáša, ktorý rozhodne nekladie ako
jednu z podmienok panenské pocatie. Jediné pasáže, ktoré sa vztahujú na
mesianistický koncept sú Izaiáš 2, 11, 42, 59:20, nie je medzi nimi Izaiáš 7:14, kde sa
hovorí "Hla, panna pocne a porodí syna a nazve jeho meno Immanuel". Z casovej
postupnosti popisovanej v citáte je však jasné, že panna môže pocat, ale potom už nie
je pannou a nemôže íst tak o panenský pôrod. Napríklad židia o samotnom Jánovi
Krstitelovi, ktorý bol pocatý Zachariášom a Alžbetou, uvažovali, ci nie je mesiáš (Ján
1:20) a nadôvažok Ježiš nikdy nepoužíval argumentáciu, že je mesiášom preto, lebo by
bol panensky pocatý. Štvrtou indikáciou je princíp, podla ktorého Boh nemôže porušit
svoje zákony vychádzajúce z Neho a podla ktorých tvoril kozmos, lebo by tým dával
najavo, že to co tvoril, bolo nesprávne. Jedným z týchto princípov je, že na splodenie
dietata je potrebné oplodnit ženské vajícko mužskou spermiou.
Ak sa teda predpokladá, že pocatie Ježiša muselo byt práve skrze Ducha svätého, aké
mal Boh dôvody nato, aby použil na jednej strane ženu a na druhej strane takýto
zázracný spôsob oplodnenia, ked jednoducho mohol mesiáša stvorit práve tak ako
Adama, kedže Ježiš je všeobecne uznávaný ako druhý Adam? Ak by toto mala byt
cesta pocatia mesiáša, preco Boh vlastne na zaciatku stvoril muža - Adama? Preco
takýto spôsob rozširovania ludského rodu neuplatnil od zaciatku u Evy, ktorá bola
stvorená bezhriešna a mala teda na to najlepšie predpoklady?
Poprvé, Boh to nemohol použit u Márie preto, lebo stvoril ludí ako mužov a ženy s tým,
že ich vzájomný sexuálny vztah je cestou pokracovania ludského rodu. Z genetického
hladiska je zrejmé, že aby vznikol ludský zárodok, musí splynút pohlavná bunka muža
s pohlavnou bunkou ženy. Ak sa teda hovorí o nadprirodzenom pocatí, kolko mal potom
Ježiš chromozómov alebo akú DNA má Duch svätý respektíve Boh?
Podruhé, i po príchode Ježiša a predpokladaného naplnenia jeho misie sa ludia stále
rodia s dedicným hriechom, co nie v súlade s Božou vôlou práve tak, ako nestvoril
Adama a Evu aby sa ich deti rodili s dedicným hriechom. Aby sa zabránilo tomu, že sa
deti budú rodit s dedicným hriechom, tak by sa po takom nadprirodzenom oplodnení
Márie mali rodit iba ženy, ktoré by neustále pocali z Ducha svätého a tak by sa rodili
iba dievcatá a boli by bez dedicného hriechu. Potom by ale museli nejak vyhynút už
existujúci muži alebo ich pohlavne nesfunkcit. Lenže narodil sa Ježiš ako muž a to malo
svoj dôvod i význam a zároven to vyvracia dogmu pocatia bez muža prostredníctvom
Ducha svätého. Ako to bolo v skutocnosti
Je takmer nemožné presne faktograficky zdokumentovat všetko to, co sa dialo s Máriou
a okolo nej, ale na základe poskladania rôznych criepkov informácii je možné priblížit
vtedajšie udalosti. Vždy je dobré si uvedomit, že Alžbeta, Zachariáš, Mária, Jozef a
Ježiš boli židmi a nasledovali židovské zákony pokial im Boh nepovedal inak. Rozhodne
neboli krestanmi a nenasledovali krestanské dogmy, pretože vtedy žiadne krestanstvo
neexistovalo. V case Jozefa a Márie manželstvá bývali zvycajne dohodnuté rodicmi.
Samotné manželstvo sa skladalo z dvoch castí - "zasnúbenia" a "plného manželstva".
Zasnúbenie znamenalo, že žena legálne patrí iba svojmu manželovi a nikomu inému a
mohlo byt zrušené jedine rozvodom (prepustením). Po zásnubách pár žil oddelene asi
rok a potom dievca prichádza do domu svojho manžela, co znamená realizáciu "plného
manželstva". Bývalo zvykom, že sa pár zasnúbil ked malo dievca okolo 14 rokov a
mladík v rozmedzí 16 až 24 rokov a tak to pravdepodobne bolo i v prípade Jozefa a
Márie, ktorí žili v malom meste Nazaret s pár stovák ludmi. V case, ked Mária mohla
mat asi 16 rokov a bola "zasnúbená" s Jozefom, ale ešte žijúc v dome svojich rodicov,
udialo sa zvestovanie anjela Gabriela. Toto zvestovanie znamenalo klúcový zlom nielen
v Márinom živote, ale i v ludskej histórii a jeho pochopenie pomôže priblížit podstatu
udalostí, ktoré nasledovali.
Mária na anjelovo posolstvo, že porodí mesiáša, reaguje tým, že "Jako sa to stane, ked
neznám muža?" (Lukáš 1:34) Cirkev usudzujúc, že zložila slub vecného panenstva, to
interpretuje tak, že Mária bola prekvapená, ako sa to zrealizuje. V skutocnosti to
vhladom na židovskú terminológiu znamenalo, "Ako sa to stane, ked nemávam
sexuálny vztah?" Anjelova odpoved "Svätý Duch prijde na teba, a moc Najvyššieho ti
zatôni, a preto aj to splodené sväté bude sa volat Syn Boží." (Lukáš 1:35) Výraz
"zatônit" znamená mat sexuálny vztah. Je zrejmé, že nie priamo ani s Duchom svätým,
pretože na mnohých prišiel Duch svätý a neotehotneli, ani s Bohom samotným, lebo aj
ked v Ezekielovi 16:7-8 Boh rozprestrel svoj plást (co znamená mat sexuálny vztah)
nad Jeruzalemom, nešlo doslovne o sexuálny vztah Boha s Jeruzalemom. Výraz "Duch
svätý" v judaizme znamená všeobecne existujúcu Božiu prítomnost v univerze, v
špecifických prípadoch zjavnú napríklad v reciach prorokov alebo ako viditelný symbol v
Božom stánku a neskôr v chráme v Jeruzaleme. V súvislosti s knazmi sa hovorilo, že
majú vztah s Duchom svätým, ktorému sa pripisuje ženský aspekt Boha akým je
miernost, pokora, trpezlivost. Následne anjel Márii oznamuje akým spôsobom sa to
zrealizuje, ked jej hovorí o Alžbetinom tehotenstve "A hla, Alžbeta, tvoja pokrevná, aj
ona pocala syna vo svojej starobe, a toto jej je už šiesty mesiac (židovský mesiac má
29 eventuálne 30 dní) tej, ktorú volajú neplodnou, lebo u Boha nebude nemožným
niktoré slovo" (Lukáš 1:36-37). Preco jej anjel povedal práve o Alžbete a nie napríklad
o Sáre, ktorá porodila syna Izáka vo vysokom veku po Božom príslube (Gen. 17:19),
malo svoj dôvod. Mária to pochopila a hoci si uvedomovala nebezpecenstvo, ktoré jej
hrozí, keby sa o tom dozvedeli ludia, súhlasí s Božou vôlou práve tak, ako sa to stalo v
prípade Támar, ktorá sa prezliekla za prostitútku, aby zviedla svojho svokra a po
zistení tehotenstva mala byt za smilstvo upálená (Gen 38:6-26). Mária ku koncu
anjelovho zvestovania reaguje ".. nech sa mi tedy stane podla tvojho slova" (Lukáš
1:38). To znamená, že obsah zvestovania vztahujúci sa na splodenie Ježiša, sa
nenaplnil práve v tom okamžiku zvestovania, ale má sa naplnit niekedy v budúcnosti,
inak by Mária mohla namiesto "nech sa mi tedy stane" reagovat "nech tak je" alebo
podobne. Taktiež výraz z Lukáša 1:35 "Svätý Duch prijde na teba" hovorí o budúcom
case. Avšak od zvestovania po odchod k Alžbete nie je žiadna zmienka, že by Duch
svätý prišiel na Máriu a ona by následne pocala. Preto sa Mária, aby sa obsah zjavenia
naplnil, chvatom poberie navštívit Alžbetu, manželku Zachariáša.
Dom Zachariáša je spomínaný v Lukášovi 1:39 ako "mesto v Júdey v kopcovitej
krajine".
Predpokladá sa, že názov Juda bol nesprávne napísaný a malo to byt mesto Jutta v
susedstve mesta Maon, co bolo knažské mesto 11 km na juh od Hebronu (asi 160 km
od Nazaretu). Avšak knazi nie vždy prebývali v knažských mestách a tak sa podla
tradície usudzuje, že miesto pôsobenia Zachariáša bolo Ain-Karim, malé mestecko asi 7
km juhozápadne od Jeruzalema (asi 120 km južne od Nazaretu). Iný zdroj urcuje
Machaerus, asi 16 km na východ od Mrtveho mora, alebo priamo mesto Hebron. Bez
ohladu na to, v ktorom z týchto miest prebýval Zachariáš v case príchodu Márie,
bezpochyby na tú dobu to bola velká dialka na cestovanie bez vážnej príciny, coho
potvrdením je i to, že Mária pred anjelovým zvestovaním nevedela o Alžbetinom
tehotenstve. Navyše Alžbeta z urcitých dôvodov toto tehotenstvo do 5. mesiaca tajila
(Lukáš 1:24). Podstúpit takú dlhú cestu je pomerne nárocné i z toho dôvodu, že ak
Mária išla sama, mohlo to byt pre nu nebezpecné a ak bola tehotná, bolo by to príliš
velké riziko pre budúce dieta íst iba gratulovat Alžbete, poprípade jej pomáhat.
Anjelovo zvestovanie muselo teda obsahovat nieco, co Máriu viedlo k tomu, aby sa
chvatom po zvestovaní vybrala na túto namáhavú a nebezpecnú cestu. Je zaujímavý i
ten fakt, že sa o zjavení nepodelila s Jozefom, ktorý by ju mohol sprevádzat a byt takto
spoluúcastný na Božej prozretelnosti už od zaciatku. Keby sa to týkalo pocatia z Ducha
svätého, nebol dôvod mu to nepovedat, pravdepodobne by nic nenamietal, lebo bol
zbožným clovekom, a aj keby namietal, tak by asi dostal zjavenie tak isto, ako ked
chcel prepustit Máriu. Jozef sa dozvedel o zjavení až ked zistil, že je Mária tehotná a
chcel ju následne prepustit. Preco mu Mária nic nepovedala? Je možné, že keby mu
Mária povedala o zjavení, nemusel by s tým súhlasit a eventuálne by sa snažil tomu
zabránit, pretože dôvodom návštevy nebola gratulácia k Alžbetinmu tehotenstvu, ale
hlavným dôvodom bol Zachariáš. Zachariáš bol knazom knažskej skupiny Abia, co bola
8. skupina z 24, do ktorých boli knazi rozdelení (1. Kronická 24:10) a teda bol
potomkom v rodovej línii velknaza Árona z kmena Léviho. Ako knaz slúžil v chráme v
Jeruzaleme 2 krát do roka po jednom týždni. Jeho domovom v tom case boli
pravdepodobne miestnosti urcené pre knazov na chrámovom pozemku. Zápalna obeta
bola najdôležitejšou castou dennej bohoslužby a tahal sa los, kto ju bude uskutocnovat,
co bolo úcta požitá zvycajne len raz za život. Práve pocas tohto obradu dostal Zachariáš
zjavenie o narodení svojho syna Jána a nie jeho manželka Alžbeta.
Alžbeta bola podla Lukáša 1:26 nazývaná "sesternicou"(syggenis) Márie, kdežto v
jednom starom perzskom zdroji sa hovorí o "matkinej sestre" (metradelphe) namiesto
"sesternica". Podla sv. Hippolytisa Mathan mal tri dcéry - Máriu, Sobu a Annu.
Najstaršia Mária sa vydala za muža z Betlehema a mala dcéru Salome. Stredná Soba sa
vydala v Betleheme za "syna z Leviho rodu" a mala dcéru Alžbetu. Najmladšia Anna sa
vydala za galilejcana Joachima a mala dcéru Máriu, matku Ježiša. Potom Salome,
Alžbeta a Mária boli sesternice z prvého kolena zo strany matiek. Takto Alžbeta, "dcéra
Árona" z otcovej strany mohla byt sesternicou Márie z matkinej strany, avšak ich
skutocný vztah nie je dostatocne jasný. Alžbeta je v 6. mesiaci tehotenstva, ked ju
prichádza asi po 30 hodinovej ceste navštívit Mária. Po príchode k nej jej Alžbeta
okrem iného hovorí ".. blahoslavená tá, ktorá uverila, lebo sa naplní to, co jej bolo
hovorené od Pána." (Lukáš 1:45) Opät je tu použitý budúci cas, ktorý hovorí, že sa
anjelovo posolstvo má len naplnit. Z tohto dôvodu Mária neprišla iba preto, aby Alžbete
zagratulovala a eventuálne jej pomáhala nasledujúce tri mesiace, pretože práve pred
narodením Jána Krstitela, ked by ju Alžbeta najviac potrebovala, Mária odchádza
domov. Co tam potom robila Mária tri mesiace, ak hlavný dôvod nebol pomáhanie
Alžbete pred pôrodom? Treba si uvedomit, že Zachariáš bol schopný splodit dieta.
Podla Lukáša 1:69 Zachariáš potom, co sa mu po pôrode syna vrátila rec, povedal: "a
vyzdvihol nám roh spasenia v dome Dávida, svojho služobníka". Preco by hovoril o
mesiášovi, ked jeho syn nebol mesiášom?
Nejaký cas po Márinom príchode domov sa Jozef dozvedel o jej tehotenstve, ked už
bolo pravdepodobne zjavné, no on dovtedy nic nevedel, lebo chcel následne Máriu
prepustit pre neveru. V tej dobe zasnúbenie znamenalo, že nevesta legálne patrí
ženíchovi, a aj ked spolu ešte nežili, prípadné tehotenstvo nebolo nicím výnimocným.
Preto Máriiné tehotenstvo nikoho neprekvapilo okrem Jozefa. Muselo to byt pre neho
velmi bolestivé pretože boli manželmi a Mária pocala, ale Jozef vedel, že nie jeho
pricinením. Židovský zákon z dôvodu nevery nariadoval rozvod, pretože sex mimo
manželstva nebol dovolený a v takomto prípade sa muž musel podla zákona rozviest so
svojou manželkou aj keby jej chcel odpustit. Jozef si uvedomoval, že jeho žena smilnila
a dieta, narodené so vztahu vydatej ženy a iného muža ako manžela je nazývané
bastardom. Vedel, že musí nasledovat zákon a tak ju verejne uznat vinnou a nechat ju
popravit za neveru (Deuteronomy 22:22-29), no rozhodol sa rozíst s nou potichu, aby
jej to neprinieslo verejnú nemilost (Matúš 1:19).
Už toto bolo z jeho strany silné rozhodnutie, lebo by ním porušil zákon. Avšak i to by v
konecnom dôsledku nestacilo, pretože keby sa s nou rozišiel i potichu, casom by vyšlo
najavo, že nie je tehotná od Jozefa a cakala by ju smrt. Tým pádom by sa nemohol
narodit Ježiš a Božie úsilie by vyšlo nazmar. (Ludia casom síce vydedukovali, že Jozef
nie je otcom - Ján 8:41, no Ježiš už bol mimo nebezpecenstva.) Ak však bol Jozef taký
spravodlivý a bohabojný, ako je vykreslovaný, a veril by svojej manželke, preco by
potom pochyboval o tom, co mu hovorí Mária o pocatí z Ducha svätého? Práve preto,
ako by neveril hociktorý muž v podobnej situácii, pretože on nasledoval židovské
zákony a proroctvá, a v tých sa o splodení z Ducha svätého nehovorilo, dokonca ani v
prípade mesiáša. Je zrejmé, že Márii neveril, a preto musel zasiahnút anjel. Jozef
následne prijal Máriu do svojho domu vydávajúc sa za otca dietata, aj ked to pre neho
urcite nebolo lahké. Mohol sa pýtat, že ak to dieta bolo pocaté z Ducha svätého, preco
mu o tom Mária nepovedala hned od zaciatku? A ak nepocala z Ducha svätého, kto bol
teda otcom? Uvedomujúc si, že v každom prípade Ježiš nie je jeho synom, urcite mal
silnú túžbu po dietati z vlastnej krvi, a preto nie je vylúcené, že spomínaní Ježišovi
súrodenci sú detmi Márie a Jozefa.
Zaslúži si Mária menej úcty ak nepocala panensky a nebola trvalou pannou?
Rozhodnie nie. Podstata váženia si Márie nespocíva v tom, ci bola pannou alebo nie v
zmysle hlásenom cirkvou. Je totiž mnoho žien, ktoré žili ako panny a nepožívajú takú
úctu ako Mária. Je taktiež zrejmé, že nejaká matka nemusí panensky pocat, aby bola
vážená. Každá matka, ktorá si naplna poslanie materstva, si zaslúži úctu a rešpekt.
Preto ten fakt, že sa narodil mesiáš, je prvoradý a najpodstatnejší a to, ci Mária bola
panna alebo nie, je bezpredmetné pre život viery. Mária si zaslúži úctu preto, lebo bola
rozhodnutá nasledovat Božiu vôlu i za cenu porušenia židovských zákonov a tým
ohrozenia svojho života, len aby porodila Ježiša, mesiáša, ktorého mali ludia
nasledovat. A to je hodné obdivu a v tomto zmysle je Mária príkladom pre tých, ktorí
porušia zákony cirkvy preto, lebo chcú nasledovat Božiu vôlu. Je zrejmé, že posolstvo
tohto clánku je v priamom konflikte s tým, k comu sú vedené milióny ludí, ale rozhodne
to nie je v konflikte s tým, co hlásal Ježiš. A to, co hlásal Ježiš, je dôležité pre život
viery. .